Budúcnosť spoločnosti vyžaduje riešiť úlohy jej vízie, stratégie a celospoločenských programov. Tradičný koncept sociálno-ekonomickej stratégie rieši úlohy v kultúrnom kontexte. Paradigmaticky novšia - stratégia udržateľnosti hľadá odpovede o budúcnosti vo vzťahu kultúry a prírody. Trhové hospodárstvo je prokultúrne ale aj protiprírodné. Budúce hospodárstvo musí byť v záujme udržateľnosti proprírodné. Udržateľná budúcnosť vyžaduje osvojiť si občianske ekologické vzdelanostné minimum a pripraviť univerzitne vzdelaných odborníkov v oblasti ekologickej udržateľnosti.

1. STRATÉGIA SOCIÁLNO-EKONOMICKÉHO ROZVOJA
A STRATÉGIA UDRŢATEĽNOSTI1
SOCIAL – ECONOMIC DEVELOPMENT STRATEGY
AND SUSTAINABILITY STRATEGY
CHOLUJ Vladimír, MELICHÁR Juraj
Abstrakt
Budúcnosť spoločnosti vyţaduje riešiť úlohy jej vízie, stratégie a celospoločenských
programov. Tradičný koncept sociálno-ekonomickej stratégie rieši úlohy v kultúrnom
kontexte. Paradigmaticky novšia - stratégia udrţateľnosti hľadá odpovede o budúcnosti vo
vzťahu kultúry a prírody. Trhové hospodárstvo je prokultúrne ale aj protiprírodné. Budúce
hospodárstvo musí byť v záujme udrţateľnosti proprírodné. Udrţateľná budúcnosť vyţaduje
osvojiť si občianske ekologické vzdelanostné minimum a pripraviť univerzitne vzdelaných
odborníkov v oblasti ekologickej udrţateľnosti.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
sociálno-ekonomická stratégia, stratégia udrţateľnosti, prokultúrne hospodárstvo, proprírodné
hospodárstvo, ekologická vzdelanosť
Abstract
Vision, strategy and full-area programmes must be incorporated for the future society
development. Traditional concept of socio-economical strategy discusses issues in cultural
context. New paradigmatic sustainability strategy tries to find answers about the future
relation between culture and nature. Market economy is pro-cultural as well as contra-
natural. Economy of the future needs to be pro-natural in order to deliver sustainability. To
achieve sustainable future, it is inevitable to train university experts, as well as spread
ecological knowledge among the public.
Keywords
Social – economic strategy, sustainability strategy, pro-cultural economy, pro-natural
economy, ecological scholarship,
1 STRATÉGIA AKO SÚČASŤ SÚSTAVY CELOSPOLOČENSKÝCH ÚLOH
Pomenovaniami stratégia sociálno-ekonomického rozvoja a stratégia udrţateľnosti sa
označujú dva rôzne paradigmatické prístupy k vymedzeniu, riešeniu, dokumentovému
1
Stať je čiastkovým výstupom v riešení výskumného projektu VEGA 1/0221/10 – Formovanie moderného
sociálneho štátu pri utváraní podmienok udrţateľného rozvoja na pozadí globalizácie a hospodárskej recesie

2. vyjadreniu, zverejneniu, spoločenskému prijatiu poznania o tom, v čom a ako vytvárať
podmienky na dosahovanie určujúcich dlhodobých vývojových hodnôt veľkého
organizovaného ľudského spoločenstva. Ich spoločným príznakom je, ţe sa vzťahujú na
konkrétne komplexné ľudské spoločenstvo. Rozdielne sú svojimi východiskovými
obsahovými vzormi a ich moţnými vývojovými následkami.
Vo všeobecnosti, stratégia spoločnosti má vychádzať z vízie spoločnosti. Kvalifikovanou
víziou, ako úlohou, sa spoznávajú a osvojujú hodnoty spoločnosti, ktoré majú silu integrovať
konkrétne ľudské spoločenstvo vo viacgeneračnom dosahu, a tak zabezpečiť jeho dlhodobé
preţitie, či vzostupný kultúrny vývoj v systémových podmienkach utváraných okolitými
ľudskými spoločenstvami a prírodou. Celospoločenská stratégia je tak jednou zo základných
úloh, ktorou sa má spoločnosť permanentne kultivovať svoj náhľad na rozhodujúce oblasti
skutočnosti, ktoré ako dlhodobé cesty vedú k jej určujúcim hodnotám. Ako stratégia vychádza
z vízie, tak na stratégiu majú nadväzovať celospoločenské programy. V tom je poslanie
stratégie – vymedzovať rozhodujúce oblasti spoločenského pohybu, ktorých programové
konkretizácie budú usmerňovať a konkrétne napĺňať zmysel ţivota ľudského spoločenstva
v jednogeneračnom dosahu. Spoločenské programy sú politicky odsúhlasené časovo
vymedzené záväzné úlohy. Majú stredný, či len krátkodobý dosah a finálne sa realizujú
prostredníctvom projektových, zväčša odborných úloh. Celospoločenské úlohy (vízia,
stratégia, programy, projekty, vykonávacie úlohy) tak tvoria hierarchickú sústavu, ktorej
súčasťou je aj stratégia spoločnosti.
Doterajšie, uţ tradičné, prevaţne len málo vnútorne i navonok spojité empirické poznatky
o poslaní a o obsahu celospoločenskej stratégie, najčastejšie chápanej ako sociálno-
ekonomická stratégia sú staršie ako predstavy o stratégii udrţateľnosti. Tá je najčastejšie
označovaná ako stratégia trvalo udrţateľného rozvoja (TUR). Ich odlišná genéza, obsahové
zameranie a moţný dosah na kultúrnu (spoločenskú) a prírodnú skutočnosť2 vytvára
príleţitosť na preskúmanie ich poznatkovej produktívnosti a praktického uplatnenia. Majú
odlišné paradigmy a navádzajú tak na podstatne rôzne smery a druhy ciest do kultúrnej
budúcnosti.
2 STRATÉGIA SOCIÁLNO-EKONOMICKÉHO ROZVOJA
Doterajšiu predstavu o povahe sociálno-ekonomickej stratégie vyjadruje jej sociálno-
ekonomické a rozvojové zameranie. Sociálny a ekonomický (hospodársky) rozmer predmetu
stratégie v jeho duálnej spojitosti naznačuje jeho vnútornú vzájomnú podmienenosť, a to
predovšetkým v smere od hospodárskej vyspelosti k sociálnym vymoţenostiam. Je to tradičná
predstava3, ktorá takmer úplne podriaďuje sociálnu oblasť, a tak aj jej hodnoty solidarity,
2
Správnejšie je označenie prírodno-kultúrna skutočnosť, ktorým sa vyjadruje ponorenosť kultúrneho jestvovania
ľudstva v jej nadradenom prírodnom systéme.
3
Vôbec pre históriu hospodárstva a jeho teóriu je príznačný lineárny, čiastkový a preto aj nehierarchický prístup
na svoj predmet. To je v rozpore so skutočnosťou, a tak aj jednou zo zásadných moţností prebudovania
teoretického hospodárskeho nahliadania na skutočnosť.

3. hodnotám hospodárskym4. Výsledkom toho je aj to, ţe sociálne 5 aktivity (sluţby, ich
produkty) sú často merané a hodnotené prostredníctvom hospodárskych kritérií. Rozvojový
rozmer predmetu stratégie konotuje jej spoločensky pozitívne hodnotové upriamenie, a to
v podobe poţiadavky usmerňovať vývoj na obnovované dosahovanie stále väčšieho rozsahu
poţadovaných výstupov, prípadne aj ich vyššiu kvalitu. To sa však vzťahuje výlučne na
hospodársku stránku predmetu stratégie a zároveň spravidla na úkor jeho sociálnej zloţky6.
Najvypuklejší prejav permanentnej politickej poţiadavky na hospodársky rozvoj sa
konkretizuje v rastovom chápaní vývoja hospodárstva, jeho úhrnného produktu, ako jedinej
správnej moţnosti. Od toho sa odvodzujú poţiadavky na zvyšovanie hospodárskej výkonnosti
(produktívnosti, efektívnosti), konkurencieschopnosti, na zvyšovanie zamestnanosti,
stabilizáciu hodnotových vzťahov, vytváranie konkurenčných podmienok, rozširovanie
trhových moţností, reguláciu rozdeľovacích procesov, ovplyvňovanie spotreby, integráciu do
väčších hospodárskych celkov, presadzovanie slobodného svetového obchodu, aţ po snahu
o nadnárodnú, aţ globálnu hospodársku moc s jej jednostranným nespravodlivým
hromadením bohatstva a jeho protipólu – chudoby a biedy. To je aj následok linearity7 v
teoretickom hospodárskom myslení, ktoré vyúsťuje do násilnej ekonomizácie nie len sociálnej
oblasti, ale aj ostatných nehospodárskych spoločenských (kultúrnych) oblastí. Je to tieţ snaha
o slepú jednostrannú extenzitnú maximalizáciu hospodárskej aktivity bez pokusu o hľadanie
optimálnych vzťahov hospodárskej oblasti s nehospodárskymi kultúrnymi oblasťami. Takými
spoločenskými oblasťami, popri sociálnej sú oblasti: ekologická, zdravotná, vzdelanostná,
oblasť tvorivosti (vedecká a jej blízke kreatívne aktivity), etická, estetická, oblasť štátnosti
ako nositeľ etnickej a občianskej suverenity, oblasť politická ako nositeľ verejného
spoločenského záujmu a ďalšie.
Problém nadvlády lineárnej hospodárskej maximalizácie na úkor moţnej
jej spätnoväzobnej mnohoúrovňovej (sieťovej - nelineárnej) spoločenskej optimalizácie
spočíva aj v tom, ţe napríklad nadmerná obojsmerná otvorenosť národného hospodárstva
likviduje domácu výrobu, zuţuje hospodársku diverzitu, zbavuje práce a schopnosť
samozásobenia vidieka a celých regiónov, predlţuje prepravu, zvyšuje poţiadavky na rozsah
a kvalitu nových ciest, dopravných prostriedkov, energií, zhoršuje ţivotné prostredie,
vynucuje pracovnú migráciu, narúša sociálne vzťahy, či deformuje tradičné hodnoty.
4
Zdravotnícke zariadenia reformujeme predovšetkým preto, ţe sú finančne stratové, s nárokom na odchod do
starobného dôchodku manipulujeme v závislosti od problémov hospodárskeho vývoja, penzijné fondy vkladáme
do náručia privátneho podnikateľského sektora a neistoty prísľubov finančných trhov, či na vzdelanie, zdravie
alebo voľný čas nahliadame ako na kapitál, ...
5
Či uţ sociálnosť chápaná ako úplnosť spoločenských javov, či ako spoločenská štruktúrnosť alebo len ako
sociálna odkázanosť
6
Aj obdobie sociálneho štátu je na všeobecnom ústupe, či sa začína interpretovať ako uţ nenávratná historická
minulosť. Obsah sociálnej charty je nadmieru chudobný a posúva sa do elementárnych práv hospodárskej
povahy (napríklad právo na odmenu za prácu).
7
Zreteľne to vyjadruje tradičná predstava o postupnosti štádií hospodárskej reprodukcie: výroba – rozdeľovanie
– výmena – spotreba.

4. Podnikateľské, hospodársky vysoko ziskové aktivity sa zo širšieho hľadiska nakoniec
prejavujú ako nerastové, nerozvojové, naopak ako degradujúce spoločnosť, jej kultúru
a predovšetkým prírodné ţivotné prostredie. Problém nie je preto len v nedobrej, či zastaranej
konštrukcii ukazovateľa o dosiahnutej hrubej domácej produkcii a jeho pouţívaní. Jeho jadro
spočíva v nesprávnosti tradičných teoretických vzorov (modelov) hospodárskeho myslenia,
ktoré navádzajú na historicky dlhodobú agresívnu stratégiu globálneho trhového hospodárstva
vo vzťahu k spoločnosti, jej kultúre, k ţivotu na Zemi, k evolučne utvoreným hodnotám
prírody.
3 STRATÉGIA (KULTÚRNEJ) UDRŽAŤEĽNOSTI
Stratégia udrţateľnosti je najčastejšie označovaná ako trvalo udrţateľný rozvoj. Problémovým
v jej pojmovom vymedzení je moment trvalosti a rozvojovosti. Trvalosť kontuje stálosť, nemennosť,
časovú bezhraničnosť. To je v kontraste s historickosťou nie len ľudskej spoločnosti a jej kultúry8, ale
aj historickosťou – evolučnosťou planéty Zem, ktorej univerzálnym obsahom je kontinuálna aktivita
a ňou plodiaca sa zmena, nové vonkajšie a vnútorné rozdiely, nekonečné nadobúdanie nových foriem
všetkej skutočnosti. Aj preţitie, v zmysle udrţania prítomnosti ľudského rodu na planéte Zem má
svoje, aj keď len (nám nedovidné) evolučné ohraničenie. Je teda z hľadiska svojho evolučného
ohraničenia netrvalé. O netrvalosti nás poúčajú mnohé doterajšie zaniknuté „večné“ či „tisícročné“ ríše
a celé ľudské civilizácie. Moment trvalosti v označovaní stratégie udrţateľnosti je aj v rozpore
s vnútorne zabudovanými cyklickými prejavmi v prírodnom a kultúrnom vývoji.
Pojem rozvoj (hospodársky a sociálny) konotuje predovšetkým pozitívne hodnotové vnímanie
dosahovania väčšieho rozsahu, rozširovanie alebo aj dosahovanie vyššej úrovne kvality, vyspelosti,
teda vzostup alebo aj súčasné dosahovanie rozširovania spolu so vzostupom9. Rozvojový rozmer
moţno spájať len s ľudskou kultúrnou existenciou, ako následok úspešného dosahovania osvojených
cieľov, účelovosti ľudskej kultúrnej aktivity, zámernosti kultúrneho smerovania10. V prírodnom
pohybe jestvuje len spontánny emergentný vývoj. Problémovosť momentu rozvojovosti, zväčša
zuţovanej na rast, rozširovanie - extenzitu, spočíva tieţ v jej ohraničení konečnosťou priestorového
povrchu Zeme, ktorou sa objektívne zabraňuje neobmedzenému pokračovaniu extenzívneho vývoja.
Uţ nieto kam. Moţno uţ len zvyšovať intenzitu obsadenosti – obývanosti všetkých pozemských ník
ľudským rodom, intenzitu negatívnych dopadov vplyvu kultúry na evolučne utvorenú štruktúru
8
V tejto stati sa pojem kultúra rozumie v jeho najširšom význame, teda kultúru tvorí všetko to, čo nemá pôvod
v spontánnej prírodnej aktivite, ale naopak je následkom cieľavedomej aktivity ľudí a ich techniky. Hospodársky
vzdelaní odborníci ho v takomto plnom význame nepouţívajú. Ak si ho osvoja, významne zmenia nahliadanie na
súvislosti a následky svojej praktickej aktivity.
9
To však neplatí všeobecne, ako to dokumentuje osud krajín označovaných ako rozvojové. V mnohých z nich,
prostredníctvom im z vonku ponúkaných či nanucovaných rozvojových programov bola rozvrátená ich tradičná
primárna sociálna štruktúra a tradičné hospodárstvo, tým vyvolaná vynútená vnútorná a následne vonkajšia
masová migrácia, boli uvhrnuté do vzájomných ozbrojených konfliktov a výsledne do dlhodobej krajnej ľudskej
chudoby a biedy. To aj naznačuje, ţe snaha o „trvalý“, predovšetkým hospodársky rozvoj niektorých krajín či
kontinentálnych regiónov môţe byť dosahovaná na úkor iných častí sveta.
10
V porovnaní s tým pri označovaní prírodného pohybu je nie vhodné pouţívať pojem rozvoj, skôr pojem
vývojový vzostup, vývoj štruktúry prírody od jednoduchšej k zloţitejšej, k štruktúrne jemnejšej, ...

5. zemského povrchu, ľudských aktivít na zuţovanie diverzity foriem ţivota, intenzitu devastovania
biosféry a ostatných prírodných fondov.
Problémom vymedzenia TUR prostredníctvom poznatkového obsahu v jej názve spočíva aj
v explicitnej neprítomnosti pojmu označujúceho predmet, na ktorý sa udrţateľnosť vzťahuje. Aţ
z jeho vonkajšieho kontextu však moţno vyrozumieť, ţe ide o trojdimenzionálny predmet: o oblasť
hospodársku, oblasť sociálnu a oblasť ekologickú. Tým sa stratégia udrţateľnosti podstatne odlišuje
od sociálno-ekonomickej stratégie. Ak v prípade sociálno-ekonomickej stratégie sa odpoveď na
riešenie budúcnosti ľudstva nachádza v jeho kultúrnom rámci, tak v prípade stratégie udrţateľnosti sa
nájdenie odpovede nachádza vo vzťahu ľudskej kultúry a jej nadradeného prírodného systému. Potom
aj v trojdimenzionálnosti udrţateľnosti je systémovo východisková udrţateľnosť prírodná, následne
jemu podradená udrţateľnosť sociálna (spoločenská, kultúrna) a aţ na treťom mieste je hľadisko
hospodárskej udrţateľnosti, ktoré je podradené tak sociálnemu a aj prírodnému systémovému
prostrediu ako ich súčasť11.
Z hľadiska hlbinnej ekológie stratégia udrţateľnosti je problémová aj v jej rozvojovom zameraní.
To preto, ţe miera narušenosti prírody doterajšou ľudskou kultúrnou aktivitou je taká, ţe uţ sa
v záujme udrţateľnosti odporúča len nerozvojový, len doterajšiu kultúru udrţujúci budúci vývoj, či aţ
vývoj poţadujúci určitý kultúrny ústup voči prírode.
4 PODMIENENIE KULTÚRNEJ BUDÚCNOSTI PRÍRODNOU BUDÚCNOSŤOU
Podstata systémovej závislosti budúcnosti ľudstva na prírodnej budúcnosti spočíva predovšetkým
v prebudovaní jeho kultúrnych základov podľa vzoru princípov prírodnej biofilnosti. V biosfére, ako
v najmenšom prírodnom systéme, ktorý je spôsobilý samostatného vývoja, jednotlivé formy ţivota sú
vo vzťahu vzájomnej podpory, sú od seba mnohosmerne závislé, a tak sa podieľajú na evolučnej
stabilite a kontinuite ţivota. Jedny formy ţivota, ako sieťové zoskupenia rôznych druhov disipatívnych
systémov, svojimi produktmi ţivia iné druhy foriem ţivota, takţe v ţivej prírode sa všetko spotrebuje
(prospešne pouţije) a nevznikajú ţiadne reprodukčne nepouţiteľné odpady, ktoré by obmedzovali či
neumoţňovali reprodukciu niektorých foriem ţivota.
Na rozdiel od toho, lineárne usporiadané kultúrne pochody sú závislé na neustálom zaobstarávaní
dodatočnej energie a matérie primárne z prírody, ako aj na vypudzovaní nepotrebnej energie a matérie
do svojho vlastného kultúrneho prostredia a v konečnom následku do prírody. Príroda je tak neustále
kultúrnou aktivitou zjednodušovaná, „ochudobňovaná“ o energiu, matériu so sprievodným ničením
prirodzenej informácie a následne zaťaţovaná prírodne „nestráviteľnou“ odpadovou energiou
a matériou, ktorú disipuje kultúrny systém. Zároveň sú pre časti kultúry príznačné vzťahy
konkurencie, vzájomného súperenia a boja. Moderná je snaha o slobodu, individuálnosť, o víťazstvo,
byť prvý, vystačiť si sám. To je príznačné práve pre hospodársku oblasť, kde spolupráca, prosperita
prostredníctvom spoločenstva a pre spoločenstvo, ich prínosy v kultúrnom (a teda aj v hospodárskom)
napredovaní sa ocitli v ideovom úzadí.
Stratégia udrţateľnosti je preto aj o všeobecnom budúcom kultúrnom uskromnení vo vzťahu
k prírode, a to do tej miery, ktorá umoţní jej nerušenú prirodzenú, evolučne utvorenú reprodukciu.
Následkom toho sa môţe obnoviť kultúrnou aktivitou narušená stabilita podmienok, ktoré vyţaduje
11
Stojíme pred úlohou vysvetliť obojstrannú vzájomnú závislosť sociálnej a hospodárskej oblasti, v ktorej
sociálna je systémovo nadradená a zbaviť sa tak nesprávnej predstavy o jednostrannej závislosti sociálnej oblasti
od hospodárskej.

6. zachovanie ţivota na Zemi. Udrţateľnosť, ako moţnosť strategickej zmeny vyţaduje vnímať ju
v prvom pláne z globálneho, celoplanetárneho hľadiska, ako vzťah celej ľudskej kultúry k celej
pozemskej prírode, osobitne jej biosférickej systémovej časti. To je v protiklade s mnoţiacimi sa
snahami prisvojovať si a vyuţiť ideu udrţateľnosti premenenú na reklamné heslo napríklad
nadnárodnými korporáciami, ktoré chcú prirodzene všetky preţiť, zachovať svoju hospodársku moc
do budúcnosti, a tak sa zaodievajú sa do povrchného mediálneho habitu udrţateľnosti. Meradlom
kultúrnej udrţateľnosti je zdravá príroda. Jej vzorce reprodukcie sa povaţujú za najlepší návod na
biofilné – udrţateľné prebudovanie kultúry12.
Dosiahnutie udrţateľnej kultúrnej budúcnosti sa najčastejšie spája s poţiadavkou prebudovania
globálne rozšíreného trhového typu hospodárstva. Ten je, vzhľadom na jeho neustálu expanzívnu
vnútrokultúrnu a vonkajšiu protiprírodnú agresiu hodnotený ako neudrţateľná (dočasná) historická
vývojová odchýlka. Tak ho označujú nie len vedci a filozofovia, ale aj niektorí predstavitelia
svetových finančných inštitúcií a „guru“ finančných trhov. Dá sa prijať názor, ţe ak pôvodnú
predhistorickú formu hospodáreniam prirodzených malých ľudských spoločenstiev moţno označiť ako
biologické hospodárenie, poneolitické aţ industriálne formy hospodárenia veľkých komplexných
ľudských spoločenstiev ako prokultúrne hospodárstvo, tak pre budúce udrţateľné všeľudské
hospodárstvo bude základných príznakom jeho pronaturálnosť. Bude to proprírodný model
hospodárstva. Jeho základným kritériom úspešnosti bude zachovanie takých prírodných podmienok na
Zemi, ktoré zaručia budúcnosť ţivota v jeho všetkých formách, a tak aj ľudského druhu.
Predpokladom dosiahnutia udrţateľnej budúcnosti je aj všeobecné osvojenie si aspoň základnej
úrovne novej ekologickej vzdelanosti (na všetkých stupňoch vzdelávania). Jedným zo ťaţiskových
momentov ekologickej vzdelanosti je uznanie hodnoty prírody (a jej častí) nie len
z antropocentrického pohľadu, ale aj uznanie hodnotnosti prírody o samej o sebe. Udrţateľnosť je tak
neoddeliteľná od axiologického rozmeru skutočnosti. To následne vyţaduje rozvíjať ekologickú
filozofiu a v nej novo koncipovať filozofiu techniky, filozofiu informačného rozmeru skutočnosti,
a ďalšie oblasti.
Stratégiu udrţateľnosti kultúry a jej hospodárstva vo vzťahu k prírode bude nutné rozvinúť na jej
viacerých úrovniach a ich odborných oblastiach. Na to je potrebné prijať celospoločenskú poţiadavku
vychovať novú generáciu vedecky a akademicky kvalifikovaných odborníkov spôsobilých zostavovať
celospoločenské programy udrţateľnosti, viesť riešenia im zodpovedajúcich projektov a ich
realizačných úloh.
Použitá literatúra
1. ALBERT, M.: Naša nádej. Ţivot bez kapitalizmu. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2009.ISBN
978-80-8061-382-2.
2. BRUCKNER, P.: Bieda prosperity. Bratislava: Kaligram, 2004. ISBN 80-7149-611-1.
3. CAPRA, F.: Skryté súvislosti. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2009.. ISBN 978-80-8061-383-
9.
12
V prírodných pochodoch je dostatok vzorov, ktorých evolučne ustrojená vyspelosť je na vyššej úrovni, aká je
obsiahnutá v mnohých technológiách. Od prírody sa preto je ţiaduce predovšetkým učiť a nie ju meniť na
ľudský obraz.

7. 4. CHOLUJ, V.: Modelová analýza genézy, priebehu a následkov javu globalizácia,
z ekologického, sociálneho a hospodárskeho hľadiska. Časopis pre management a business:
Výskum a prax. Ročník 1, č. 1 – 2/2009, s. 63 – 79.
5. CHOLUJ, V.: Štruktúra základných rozvojových úloh spoločnosti. Nová ekonomika Roč. I.
No. 1 – 2/2008. s. 125 – 140.
6. CHOLUJ, V.: Od prírody k človeku a jeho kultúre. Filosofický časopis, Roč. 56, č. 2/2008
s.269 – 274.
7. KELLER, J.: Teorie modernizace. Praha, SLON, 2007. ISBN 978-80-86429-66-3.
8. LIESSMANN, K. P.: Teorie nevzdělanosti. Omyly společnosti vědění. Praha: Academia, 2010
ISBN 978-80-200-1677-5.
9. MARGULIUSOVÁ, L.: Symbiotická platnéta. Bratislava: Kaligram, 2005. ISBN 80-7149-
790-8.
10. ŠMAJS, J.: Filosofie obrat k Zemi. Praha: Academia, 2008. ISBN 978-80-200-1639-3.
11. ŠMAJS, J.: Ohrozená kultúra. Banská Bystrica: PRO,2006. ISBN 80-89057-12-8.
12. WALLERSTEIN, I.: Utopistika. Historické rozhodování v 21. století. Praha: INTU, 2006.
ISBN 80-903355-4-3.
Kontaktné údaje
doc. Ing. Vladimír Choluj, PhD Ing. Juraj Melichár
Katedra hospodárskej politiky OIKOS Bratislava
Ekonomická univerzita v Bratislave Ekonomická univerzita v Bratislave
Dolnozemská cesta 1 juraj.melichar@udrzatelne.sk
852 19 Bratislava 5 http://bratislava.oikos-international.org/
vcholuj@gmail.com
vladimir.choluj@euba.sk